V priebehu niekoľkých mesiacov urobilo hnutie upozorňujúce na globálnu klimatickú krízu zásadný krok a oslovilo pracujúcich. Jedným z prvých výsledkov je klimatický štrajk, ktorý sa uskutoční 20. septembra. V kontexte boja proti klimatickej katastrofe sa hnutie pracujúcich ocitá pred výzvou, s ktorou sa bude musieť vyrovnať. Hoci táto výzva nie je nová, vyžaduje si väčšiu pozornosť ako doteraz.

Vplyvy klimatickej krízy zažívame už dnes na vlastnej koži. Na Slovensku bolo z desiatich najteplejších rokov od roku 1872 až deväť zaznamenaných po roku 2000. Už teraz vidíme rýchly vzostup teploty vzduchu, pokles zrážok, nárast sucha a pokles dostupnosti vodných zdrojov.

Ak nedôjde k zásadným zmenám, podľa ministerstva životného prostredia budeme na Slovensku čeliť nárastu teploty vzduchu o 2-4 °C, dlhotrvajúcim obdobiam sucha v letných a jesenných mesiacoch spojeným s nedostatkom vody, ďalším poklesom zrážok a vlhkosti pôdy na juhu Slovenska a naopak nárastom zrážok hlavne na severe krajiny. Hrozí aj zníženie pôdnej úrodnosti a poľnohospodárskej produkcie, pokles až strata biodiverzity, teplejšie zimy, častejšie zimné povodne a o 30-50 percent menej vodných zdrojov ku koncu tohto storočia. Toto však nie celý výpočet, a to sme vôbec nespomenuli ekonomické, sociálne a politické problémy, ktoré sa objavia v súvislosti so zmenou klímy.

Základná otázka: Aká je príčina?

Ak chceme zastaviť a zvrátiť katastrofu, do ktorej sa rútime, potrebujeme pomenovať príčiny.

Často počúvame frázy, že za problém môžeme „my“, „ľudská činnosť“, „človek“. Chápeme, prečo sa tieto frázy používajú – zdôrazňuje sa tým, že súčasný vývoj nie je výsledkom prirodzených prírodných procesov. Na druhej strane však toto pomenovanie príčiny nestačí. Môže totiž viesť k mylným predstavám, že ak zmeníme „naše“ spotrebiteľské správanie (a vlády uskutočnia zopár opatrení), všetko bude „v pohode“.

Nesúhlasíme s názorom, že za krízu môže ľudstvo ako celok a jeho spôsob života. Podľa nás je príčinou klimatickej krízy kapitalizmus ako ekonomický systém založený na práci za mzdu, súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov (pôdy, tovární, strojov či kancelárií...) a výrobe určenej pre trh a pre zisk.

Kľúčový je v tomto kontexte najmä posledný aspekt – výroba pre zisk. Výroba sa dnes neodvíja od potrieb a želaní väčšiny ľudí na planéte. Vychádza z vízie zisku, ktorá je v súčasnosti pripútaná k ekonomike založenej na ťažbe a spaľovaní fosílnych palív. Kapitalizmus teda doteraz nielenže nedokázal poskytnúť dôstojný život veľkej časti svetovej populácie, ale nás aj čoraz rýchlejšie ženie do globálnej katastrofy.

Otázka za milión (ďalších rokov pre život ľudí na planéte): Aké je riešenie?

Občas je náročné zorientovať sa v množstve návrhov, ktoré sa objavujú. Podľa nás by sme sa mali sústrediť na tie opatrenia, ktoré zdôrazňujú rozširovanie namiesto okresávania slobôd, oslabujú individualistický prístup a presadzujú kolektívne využívanie zdrojov. Všímajme si, aký vplyv majú tieto riešenia na mocenské vzťahy, koho zvýhodňujú, koho najviac zasahujú a či náhodou iba nezachraňujú systém, ktorý je založený na nerovnosti.

Za seba hovoríme, že sa nechceme podieľať na presadzovaní opatrení, na ktoré nakoniec doplatíme my, bežní pracujúci ľudia. Skutočné riešenia podľa nás musia vychádzať zdola, od miestnych komunít, ktoré budú nezávislé od vplyvov firiem a politiky.

Septembrový klimatický štrajk môže byť prvým reálnym štrajkom, do ktorého sa ľudia z celého sveta môžu zapojiť z pozície pracujúcich. Pripomína, že ochromenie výroby môže byť nástrojom na dosiahnutie zmien nielen na úrovni ekonomických požiadaviek, ale aj tých politických, sociálnych a environmentálnych. Dal by sa aj kritizovať, ale vnímame ho ako test, ktorý môže otvoriť diskusiu. Sme na začiatku.

Solidárny zväz pracujúcich Priama akcia,
slovenská sekcia Medzinárodnej asociácie pracujúcich
www.priamaakcia.sk